Zaradzujem sa do kategórie neúspešných uchádzačov o prechod na pránu. Neustála som tlak rodiny. Najmä mamy. Neviem sa totiž vyhnúť odpovedi na priamu otázku, čo som jedla. Klamanie je proti mojim zásadám. Klamať nechcem. Tému jedlo sama nikdy nezačínam. Ale keď sa ma mama priamo opýta, čo som jedla, netuším, ako to zahrať do autu. Keď potom vidím, aká je zo mňa zúfalá, nešťastná, priam ma až citovo vydiera, je to pre mňa veľmi ťažké. Jednoducho som dnes zožrala všetko, čo sa len zjesť dá, len aby bola mama spokojná. Už sa "teším" na Vianoce v kruhu rodiny. To budem pod drobnohľadom a budem sa musieť napchávať a napchávať a napchávať.
Ako som aj dnes čítala v knihe J.M. Werdina - nejedenie je viac duchovná než fyzická záležitosť. Človek, ktorý nie je pripravený zvládnuť tlak spoločnosti, ťažko sa môže stať nejediacim. Klobúk dolu pred tými, čo to dokázali.